Detská izba je miestom nielen na spanie, hranie a učenie, ale mala by byť priestorom, kde sa dieťa bude cítiť fajn av bezpečí. Áno, dnes väčšina detí tento priestor doma má. Nie je nič jednoduchšie ako ho vybaviť. Samozrejme sa ponúka štýl princeznovský pre dievčatko alebo automobilový pre chlapcov. Ale ako dievčatko alebo chlapec rastie, začne sa meniť aj ich vkus.
Iná doba. Iné možnosti. Iné požiadavky. A tak by som mohla pokračovať. Ale jedno je isté. Časy sa skutočne zmenili. K lepšiemu. A to mi môžete veriť, pretože už niečo naozaj pamätám. Pamätám doby, kedy detská izba nebola súčasťou bytu a rodina sa tiesnila v dvojizbovom byte aj s babičkou. Potom keď už bol, musel sa o neho dotyčný deliť s bratom alebo so sestrou. Nedaj bože, že tých sestier alebo bratov bolo viac. A keď si spomeniem na vybavenie izby, ktorú si mohol vtedy v obchodoch človek kúpiť, vylúdi sa mi na perách úsmev. Nie, nebojte sa, popisovať to tu nemienim. Vrátim sa radšej na začiatok.
Rada sa pozerám okolo seba. Pozorujem ľudí, ich názory, činy, námety a nálady. A verte, že vo svojom „zrelom“ veku som už videla dosť. Vo svojom blogu pozorujem svet a život svojimi očami. Preto má názov „Tak to vidím ja!“ Svoje názory nikomu nevnucujem, skôr mi ide o to, aby sa aj iní nad nimi zamysleli. Čo človek, to iný pohľad. Ale tak to má predsa byť. „Nie je krajších rozprávok ako tie, ktoré píše sám život,“ povedal Hans Christian Andersen. A mne nezostáva nič iné, len súhlasiť.
Mám malú vnučku, ktorá ma jazdí často navštevovať a zostáva aj niekoľko dní. A pretože mám jednu izbu voľnú, rozhodla som sa ju zariadiť tak, aby sa jej páčila. A verte mi, v dnešnej dobe je také zariaďovanie naozaj radosť. Stačí si otvoriť internet alebo zájsť do obchodu a vyberať. Oproti minulým dobám je naozaj z čoho. Na môj vkus až príliš. Túto posteľ alebo skôr tamtu? A v akej farbe? Čo ten luster? Je lepší ten klasický alebo skôr nejakú modernu? A potom som sa do toho pustila.
Krok číslo jedna. Nábytok. Pretože sa jedná o deväťročné dievčatko, mal by byť jednoducho dievčenskú. Tých ponúk je toľko, že je naozaj ťažké si vybrať jednu. Nakoniec som si vybrala krásny nábytok v prírodnej farbe. Jasne, ten biely s ružovou je určite rozprávkovejší, ale za rok už sa jej nemusí páčiť. Bude jej predsa desať. Áno, posteľ tam je, písací stôl tiež, komoda, jednoducho všetko, čo také deväťročné dievčatko potrebuje. Dokonca aj skriňa. Jazdí ku mne totiž vybavená ako na cestu okolo sveta a skriňa je jednoducho nutná.
No a ešte koberček a už sa to začína vyfarbovať. Ten radšej pestrý, aby sa v ňom prípadné škvrny od pudingu schovali. Tak a základ je hotový. Teraz už sa pohrám len so svetlami, závesmi, jednoducho s dekoráciou. Zvyšok potom už nechám na vnučke. Je to predsa dievča a bude to pre ňu výzva. Už teraz vidím, ako si vystavuje všetky tie bábiky, kuriatka, plyšové hračky, vázičky, prstienky a tak. No poznáme to my dámy, však?
Nakoniec luster a svietidlá. Doplnky, ktoré celú izbu rozsvietia. Môžu byť v tvare kvety alebo guličiek, s mráčikmi alebo s hviezdičkami. Fantázii sa medze nekladú. Nakoniec to vyhral motýlik, pretože aj obliečky do postele som k tomu zohnala. Teda motýlikové. Dúfam, že sa jej bude páčiť. A pretože sa už cíti byť veľkou slečnou, nechala som ju vybrať závesy a záclony. Je to predsa jej priestor, nie? A musí sa v ňom cítiť dobre.
Čo si priať napokon? Odpoveď je úplne jednoduchá. Aby sa jej u mňa páčilo. Ja viem, namietnete, ono nie vždy záleží na tom, kde ste, ale skôr s kým ste. Súhlasím. Ale medzi nami, ono krásne prostredie má aj niečo do seba. Stále totiž platí, že doma je doma. A tam sa musím cítiť dobre. Určite na tom má svoj podiel aj pekné prostredie. Preto vyberajte aj vy, je totiž z čoho!
Čo dodať na záver? Snáď už iba citát. Je od nemeckého spisovateľa Heinricha Seidela a znie: „Nemáme domov hľadať, ale domov vytvárať.“ Nie je to snáď pravda? Kreativite sa medze nekladú.
